...náš dejepis pre základné školy, ktorý nás učí od útleho veku akých panovníkov malo Anglicko, alebo Francúzsko, kedy sa narodili, kedy zomreli a ako dlho vládli, kto bola ich rodina a kto ich odstránil, ako sa spájali panovnícke rody v Španielsku s inými v Rakúsku, alebo Rusku, poznáme mená celej monarchistickej dynastie, vieme snáď všetko o nástenných maľbách v Altamire, alebo Lascaux, sú nám jasné záhadné kamene v Stonehenge, učili sme sa pôdorysy chrámov v Chartres i v Kolíne nad Rýnom s ich históriou, vieme čo vytvorili Filippo Brunelleschi a Michelangelo, takmer naspamäť vieme opísať námestie sv. Petra v Ríme aj zámky Versailles, o Zimnom paláci v Petrohrade sme sa učili, keď sme ešte snáď ani nevedeli čítať, vieme kedy boli založené mestá na novom, ukradnutom kontinente, len akosi nevieme zhola nič o histórii svojej rodnej dediny, alebo mestečka.
Pred mnohými rokmi sme cestovali s mojím priateľom, výtvarníkom Ferom Guldanom cez Nitru smerom k Žiaru nad Hronom a po ceste sme sa zastavili v Hronskom Beňadiku. „Ukážem ti židovský cintorín. Ak ho nájdeme“ povedal vtedy nie veľmi presvedčivo. Našli sme ho po chvíľke hľadania nad cestou, zarastený, zanedbaný, ale s úžasnou vôňou kliatby zabudnutých.
Sťahovali sme popínavé chápadlá rastlín obtočené okolo hrobových kameňov a prechádzali prstami tajomnom hebrejských znakov. Na priblíženie impozantnosti kláštora a kostola nad obcou už akosi vtedy neostal čas. Potom, neskôr som sa tu zastavil ešte niekoľko krát a do tohto historického monumentálna som sa akosi nemohol dostať. Až v lete som si obnovil spomienky z interiérov chrámu, spomienky ešte zo štúdií, keď sme sa tu zastavili s naším profesorom po niektorom semestri.
Opäť sme prechádzali pod klenbou prežiareného lístia aleje mohutných gaštanov, opäť sme stáli pred impozantnosťou portálu kostola Panny Márie s sv. Benedikta kláštorného komplexu v Hronskom Beňadiku. A opäť sme sa nemohli dostať do šera chrámu. Mohutná brána bola zatvorená a s pocitom skľučujúcej bezmocnosti som stláčal krásne kovanú kľučku. Nič.
Chvíľu sme tak trochu bezradne prešľapovali pred majestátnosťou dvojvežia a nepreniknuteľnosťou hrubých múrov kláštora a potom sme, pokorení, zvolili iný postup a po chodníku okolo robustných oporných stĺpov kostola obchádzali celú tu grandióznosť meniacu sa vekmi. Keď sme tu kdesi sedeli pred časmi s profesorom Kahounom, hovoril nám povesť o založení benediktínskeho kláštora. Alebo nám ju nehovoril a len ja som si to minulo takto znova vytiahol zo slojov spomienok ?
Počiatky kláštora v Hronskom Beňadiku siahajú do obdobia boja o uhorský trón medzi kráľom Šalamúnom a jeho bratrancom, nitrianskym vojvodom Gejzom. Roku 1074 pri Mogyoróde došlo medzi nimi k rozhodujúcej bitke, z ktorej vyšiel ako víťaz Gejza a stal sa novým uhorským kráľom. Po tejto bitke, aby si oddýchol a načerpal nové sily, vydal sa na poľovačku do Tekovskej župy.
Jedného večera sa so svojou družinou utáboril v hustom lese v údolí Hrona, na mieste, kde sa nad riekou dvíhali strmé skaly. V akejsi štrbine v týchto skalách zbadal kráľ zvláštne svetlo a rozhodol sa ho preskúmať. Keď podišiel bližšie, uvidel pustovníka, zahĺbeného v modlitbe, a aké bolo jeho prekvapenie, keď v tomto pustovníkovi spoznal svojho porazeného nepriateľa - Šalamúna, ktorý sa tu kajal za svoje hriechy. Tento obraz hlboko otriasol Gejzovým srdcom a pod jeho dojmom sa kráľ rozhodol postaviť na tomto mieste kláštor.
Presnejšie a hodnovernejšie údaje nám však poskytuje jeho zakladacia listina, ktorú spomínaný kráľ Gejza vydal roku 1075. Na základe tejto listiny predpokladáme, že k rozhodnutiu vybudovať na tomto mieste kláštor dospel Gejza ešte pred svojím nástupom na trón, v časoch, keď bol nitrianskym údelným vojvodom.
Z jej textu totiž vyplýva, že v čase jej vydania tu určite stál prinajmenšom kostol, zasvätený sv. Benediktovi. Podľa výsledkov archeologického výskumu, ktorý sa tu uskutočnil v 80. rokoch 19. storočia, išlo o trojloďovú románsku stavbu s dvoma vežami, ktorá zaberala strednú a južnú loď dnešného kostola a časť priľahlého krídla ambitu.
Predpokladáme preto, že so stavbou kostola sa začalo niekedy po roku 1064. Z uvedeného ďalej vyplýva, že ako prvý bol pravdepodobne postavený kostol a so stavbou kláštora sa začalo až neskôr. Okrem informácie o založení kláštora obsahuje spomínaná listina súpis majetkov, ktorými ho kráľ veľmi štedro obdaroval. Bola to predovšetkým pôda, ktorej najväčšia časť sa nachádzala v Tekovskej župe.
Všetky majetky ležali na území Nitrianska a Biharska, teda v tých častiach kráľovstva, ktoré Gejza spravoval ešte ako údelné knieža. Kráľ udelil opátstvu tiež právo vyberať mýto z dreva, prepravovaného po rieke Hron, ako aj mýto z prepravy tovaru po viacerých riekach mimo územia Slovenska a z niekoľkých uhorských trhov. Zachované pramene nám umožňujú súvislejšie sledovať dejiny kláštora a jeho vzrastajúci význam až od 13. storočia.
Na jeho začiatku sa stretávame s opátom Ivom, ktorý zabezpečil potvrdenie majetkových práv opátstva pápežom Inocentom III. Búrlivé časy, ktoré nastali po príchode Turkov a obsadení veľkej časti kráľovstva, zanechali stopy aj na stavbe kláštora v Hronskom Beňadiku. V tom čase (oficiálne od roku 1565) už kláštor nebol sídlom benediktínskeho opátstva, ale majetkom Ostrihomskej kapituly.
Ďalšou pohromou, ktorá kláštor stihla, bol požiar, ktorý sa rozšíril z dediny 31. júla 1881. Škody, ktoré tento požiar spôsobil, boli obrovské a muselo sa začať s ďalšou veľkou rekonštrukciou. Oltáre boli prenesené do rôznych iných kostolov a ďalšie pamiatky skončili v arcibiskupskom múzeu v Ostrihome.
A tak dnes môžeme v kostole z jeho pôvodného gotického zariadenia vidieť iba tri sochy - sv. Benedikta, Scholastiky a Panny Márie a korpus Krista na Kríži s pohyblivými ramenami. Za pozornosť však stoja aj dva predmety, ktoré sa nachádzali ešte v románskej bazilike, ktorá tu stála pred gotickým kostolom. Je to krstiteľnica z pieskovca, ozdobená rezbami, a drevený kríž, ktorý visí na víťaznom oblúku klenby.
Toľko z http://www.viabenedictina.eu/sk/hronsky-benadik-1
To sme už sedeli v lavici kostola. Akosi sme si neuvedomili ešte vonku, že čas na otvorenie pre turistov nedozrel, ale keď sme obišli celý objekt, pred bránou stála mladá dáma opretá o bicykel a každú chvíľu nahliadala medzi štrbiny drevenej brány kláštora a pokúšala sa telefonovať. „Už by mal každú chvíľu prísť“ opakovala tak akosi do neurčita.
Asi nám všetkým čo sme čakali. Pri nás postávali mladí ľudia s dieťaťom z Čiech, ktorí sa ešte pred chvíľou hrali pri dolnej bráne, ale asi pocítiac čas, prišli ku kostolu. „Vy ste sprievodkyňa ?“ opýtal som sa opatrne mladej majiteľky bicykla. „No tak akosi, vlastne len zastupujem a správca mi už mal priniesť kľúče a niet ho“ ukázala na telefón a bezradne roztiahla ruky. Ale vtedy sa pootvorili dvere na kláštornej bráne a akási ruka vystrčila do priestoru zväzok kľúčov.
Potom zaštrngali v kostolnej bráne a oviala nás vôňa kadidla, histórie stáročí a chlad kamenných stien. Šero kostolných lodí baziliky pretínali lúče prechádzajúce cez vitrážové okná a vytvárali farebné obrazce na dlažbe kostola a na gotike, renesancii i baroku vo vzájomnom súžití a prelínaní sa.
Prešli sme ešte pod gotickými rebrami krížových chodieb kláštora do rajskej záhrady. Tu sme opäť stáli pred tichou monumentalitou celého komplexu, ktorou prechádzali stáročia dramatické dejiny našej zeme. A potom opäť vonku, pomaly od brány pod zelenou strechou gaštanov dolu kopcom. Chceli sme ešte na chvíľu vstrebávať to prežité pri pohľade na celok z námestia.
Chceli sme ešte pri káve uchovať všetko to videné. Na námestí tróni prapodivnoúchvatná architektúra akéhosi nákupného centra ako facka smradľavým vechťom po tom prežitom. Chuť na kávu nás pritiahla do útrob tohto stavebného paškvilu, do rovnako odporných útrob s porovnateľne odpornou kávou. Škoda. Je odtiaľ krásny výhľad na celú kláštornú vzácnosť.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
