...každé obúvanie tuláckych topánok, priatelia, je ako prechod do iného sveta,
inej skutočnosti, iného času, akoby tie čarovné topánky mali moc prenášať ich majiteľa v čase i priestore. Ale nie len to, tie moje tulácke čarovné topánky vedia dokonca meniť majiteľa, teda mňa, aj zvnútra. Akoby vstúpili aj do mojej hlavy. Vedia odrazu po obutí vyhnať zo mňa pocity neurózy, uponáhľanosti, zvrhlej pracovitosti, časovej stratovosti a všetky tieto a im podobné prapodivnoúchvatné ľudské úchylky veľmi jednoducho nahradia nádhernými pocitmi blaženosti z lenivosti, vzletnej nezodpovednosti, ničnerobivej záhaľčivosti a horizontmi priťahujúcej tuláckosti. Len čo si uviažem mašličku na topánke, už je to tu, už sa všetko mení, už všetko opeknieva a z každého kúta je cítiť diaľky.
Aj teraz, ešte som ani tú druhú nemal poriadne uviazanú a nevdojak sa opieram o zábradlie na moste cez Jihlavu v moravskom Třebíči. Jedna topánka ma ťahá do mesta a druhá k bazilike sv. Prokopa. Už som chcel počúvnuť tú druhú, ale to najkrajšie nádherno som si nechal na neskôr. Všetko krásno, ktoré sa odďaľuje narastá vo svojej kráse, keď sa naň veľmi tešíte. A keď nás tie topánky ťahajú stále ďalej a nevieme ktorú poslúchnuť, jednoducho sadneme si na kávičku. Posedenie na kávičke je popravde nutnosť. Spája sa s mnohými vecami. Vychutnáme si príjemný nápoj, usporiadame myšlienky, prehodíme niekoľko viet s domácimi a zvolíme trasu. Na Karlovom námestí, samozrejme. Ako v mnohých historických mestách, tak aj tu v Třebíči, námestie slúžilo pôvodne trhovej funkcií a vytváralo sa po postavení benediktínskeho kláštora na začiatku 11. storočia. Vojny a požiare poriadne poznamenali ráz historického mesta, ale aj to je otlačkom nášho, ľudského konania. Žiaľ.
Celý náš vývoj je poznamenaný neustálym stretom dvoch skupín človečenstva. Tej, ktorá tvorí a stavia s inou, ktorá borí a ničí. Asi sa nedá obísť nádherný renesančný Malovaný dom, ktorý okamžite pritiahol pozornosť úžasným sgrafitom a potom na druhej strane Černý dom s figurálnou sgrafitovou výzdobou, ale aby nám nič neušlo, tak sme vyšplhali do Mestskej veže a odtiaľ sme skontrolovali dianie v meste. Hore vo veži je izbička v ktorej býval zvonár a mal tam aj kozu. Jemu som ani trochu nezávidel to neustále šplhanie po schodoch, no a koze už vôbec. Život bez poznania pohľadu na zelenú trávu. Poetická prechádzka po Židovskej štvrti, alebo židovskom ghette, pod skalnatým zrázom nám trvala pomerne dlho, ale tam je naozaj zakázané ponáhľať sa. Posedeli sme si na schodíkoch domov, ohmatávali nohami kamene dlažby a hladili steny. Tie po ktorých prechádzali dlane minulých...ani tu sme neodolali káve v nostalgiou voňajúcej kaviarničke. Na chvíľu si prisadla suseda odvedľa, že čo sme už videli a či sme nezabudli na baziliku, chlipla si pivka a my sme sa jej, že ako sa tu býva a či sem chodí veľa podobných tulákov a ....pozdravili sme sa na odchode k sv. Prokopovi..........
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
