Túlačky XXXIV - Drevená prenádhernosť na východe I.

Autor: Peter Krivda Soliwarski | 27.3.2017 o 13:39 | Karma článku: 5,23 | Prečítané:  470x

Asi sme si vysnívali rozprávku, ktorú sme si veľmi želali, lebo sa uskutočnila. Všetky rozprávky sú, či boli skutočné príbehy, lebo ľudia, ktorí ich zažívali vedeli prenádherne snívať.

...asi sme si vysnívali to najkrajšie čo sa dalo, keď sme sa chystali k dreveným cerkvam na východe našej krajiny. Asi sme si vysnívali rozprávku, ktorú sme si veľmi želali, lebo sa uskutočnila. Všetky rozprávky sú, či boli skutočné príbehy, lebo ľudia, ktorí ich zažívali vedeli prenádherne snívať. Keď sme prechádzali krajinou kdesi za Bardejovom a na jednej strane sa nad nami vznášali ťažké mračná, vlastne nie, oni sa nevznášali oni padali, už sa nevedeli udržať na oblohe tie mračná, tak boli preplnené snehom. A ten sneh ich ťahal k zemi a keď už boli tak nízko, že do nich pichali vrchné konáre obrovských bukov a mohutných dubov, keď už boli tak nízko, že ľudia vychádzali z domov a hovorili si „veď nám zhodia komíny tie mraky“ a pozerali sa ako im ťažké mraky tlačia biely dym späť do tých komínov na domoch, vtedy keď už už sa zdalo, že padnú na zem ako obrovská perina, odrazu sa roztrhli. Asi o trnkové kriaky si rozdriapali bok. A začalo sa z nich sypať snehu všade toľko, akoby malo zahrabať každú cestu a cestičku a domy a všetko na nepoznanie. Keď v tom trochu zafúkal vietor, nie silný, len tak aby sa poveselil, rozkrútil chuchvalce toho bieleho čuda, miliónov hviezdičiek, ktoré sa odrazu rozkrútili na všetky strany  a my sme medzi nimi videli nádherné zimné víly tancovať divoký bláznivý tanec šťastia. Vyskakovali do výšky, dvíhali nohy a mávali rukami, dlhočizné vlasiská im omotávali štíhle pásy v nespútanej krútňave tanca. A do toho bláznivého snehošantenia zasvietilo slnko, lebo slávnosti snehu bez osvetlenia by asi boli ochudobnené o to skutočné rozprávkovo. Stáli sme uprostred dediny tešiac sa z toho nadreálneho prenádherna a až keď pred nami začali vystupovať odnekiaľ z diaľky obrysy dreveného chrámu z toho snežného chumľa, spomenuli sme si na čo sme sem prišli.

        Drevený gréckokatolícky chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky v Hunkovciach stojí na kopčeku s cintorínom v strede dediny. V strednej a východnej časti Karpát vznikali ojedinelé drevené chrámy, ktoré sú špecifickým príkladom sakrálnych objektov východného kresťanstva. Drevená cerkva, alebo ak chceme chrám je podľa doterajších výskumov postavená na konci 18. storočia a je rozdelená na tri časti. Predsieň, alebo babinec pod hlavnou vežou, pôvodne miesto pre veriacich, ktorí sa pripravovali na krst a kajúcnikov. V druhej časti sa sústreďujú veriaci pri obradoch. Symbolicky tento priestor predstavuje kresťanov žijúcich na Zemi. Tretia časť je pre chrám najpodstatnejšia, svätyňa, nebeské kráľovstvo, oslava cirkvi. Svätyňa je od lode oddelená ikonostasom, obrazovou stenou s ikonami, ktoré veriacim v lodi chrámu majú svojím príkladom pomôcť prejsť do radosti večného života, ktorý predstavuje svätyňa. Objekt cerkvi má tri veže s typickými „makovicami a cibuľami“, steny obložené doskami a strechu pokrytú štiepaným šindľom.

     Po rekonštrukcii v roku 1935 mal byť chrám predaný a prevezený do Ústi nad Orlicí (!), ale zrejme blížiaca sa vojna tomu zabránila. Počas fronty v štyridsiatich rokoch bol podstatne poškodený a opravený v roku 1947. Ešte v priebehu päťdesiatych rokov sa v chráme nachádzalo niekoľko ikon. Ostatné zmizli spôsobom príznačným pre naše pamiatky ! Ikony, ktoré boli zachránené sa nachádzajú v zbierkach Šarišského múzea v Bardejove. Ostatné práce na obnove drevenej cerkvi v Hunkovciach boli vykonané v roku 2010 výmenou dreveného plášťa a šindľovej strechy.

        Tak som sa prehŕňal nad kolená v tej belobe pomedzi hrobmi okolo cerkvi z ktorých len sem tam vytŕčali kríže nad chladnú pokrývku a dávali znať kde je na večnosti pokora uložená, kde sú tí, čo sa snáď dočkali odpustenia. Ťažko som hľadal chodníčky po ktorých ich niesli do večnosti. Ešte som nazrel cez sklené oči chrámu dovnútra, tam kde zvykli kľačať pred Súdiacim..., ale v tých sklenených tabuľkách sa odrážalo slnko, ktoré nám vysvietilo okolité kopce do trblietavovznešena. Aj babka pod cintorínom keď odhŕňala sneh, zdvihla hlavu zabalenú vo vlniaku a s úsmevom v malej tvári pozrela na nás „ta prešli sce, prešli ?“, „prešli, prešli“ odovzdali sme úsmev. 

        Po ceste sme išli s dôverou v predijdených stopách, lebo naše už boli niekde v dolnej vrstve snehu. Mali sme chvíľu pocit, že sme vyrazili kamsi do neznáma, do bieleho nepoznania. Ale na križovatke s hlavnou cestou nás to už opäť nasmerovalo k chcenému cieľu cez všadeprítomné bielo. Do Jedlinky sme vchádzali už navigovaní smerovkami k cerkvi, ktorá stojí tiež v strede cintorína a obkolesujú ju zo všetkých strán mohutné lipy. Predstava zelených, mohutných, voňajúcich nádher zahaľuje prekrásnosť gréckokatolíckeho dreveného chrámu Presvätej Bohorodičky Ochrankyne, ktorý bol postavený v roku 1763.

       Bohorodička Ochrankyňa je byzantská ochrankyňa proti zlým duchom i nešťastiu a pomáha pri dobrých skutkoch v živote. Drevený chrám je zrubovou stavbou pozostávajúcou opäť zo svätyne, chrámovej lode a predsiene. Každá časť má svoju vežu s kupolou a krížom. Šindľová strecha je teraz nešindľová, ale snehovorozprávková. Vo svätyni je uložená vzácna ikona Presvätej Bohorodičky Ochrankyne z 18. storočia. A priestor je predelený trojdverovým ikonostasom so štyrmi radami ikon, bohato zdobeným drevorezbami vinnej révy a štylizovaných rastlín. V roku 1987 sa dostalo ikonostasu zaslúženej pozornosti reštaurátorov a kompletná obnova chrámu prebehla v rokoch 2000 – 2001.

      Opäť som sa brodil perinou, nohavice už začali po kolená tvrdnúť, ale tá podmanivosť miesta i cerkvi, úžasnej architektúry, ktorá je naša a predsa v nej cítime niečo vzdialené. Cibuľovité vežičky s krížmi, striešky pod ktorými sa dá schovať, dobrácke okienka v dreve cez ktoré by sme chceli vidieť film, ktorý sa tu odohrával v minulom. A to všetko obalené do všeobímajúceho náručia tej najčistejšej bielej.

       V zime sa stmieva skoro, ale opretí o dlane dreva, ktoré aj v januári akosi hrialo, odkladáme odchod z impozantna jednoduchosti.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

O čo naozaj ide Georgeovi Sorosovi

Mýty, fikcia a fakty. Čo sa všetko spája so známym finančníkom.

KOMENTÁRE

Nesrovnal nezvládol už ani oportunizmus

Prečo vám nikto nepovedal o najväčšom zlepšení bratislavskej MHD.

SVET

V New Yorku došlo k pokusu o teroristický útok

Výbuch bomby nikoho nezabil, zranil len dvoch ľudí.


Už ste čítali?