....vo väčšine prípadov nám termín most asociuje veľkolepú stavbu, úžasnú konštrukciu, výsledok technického a architektonického génia. Zložité oceľové konštrukcie, napnuté laná, fascinujúce výšky a dĺžky, súťaž najväčších, najkolosálnejších, najveľkolepejších, najimpozantnejších....a potom sa stane, že sa ocitneme, možno úplnou náhodou na mieste, ktoré je v absolútnom protiklade s tou gigantickosťou súčasných predstáv o mostoch. Na brehu riečky Drevenice pri obci Nová Ves nad Žitavou a sedíte na obrubníku kamenného mosta, ktorý tu už stojí zhruba päťsto rokov, Národnej kultúrnej pamiatky Turecký most. Vznikol pravdepodobne v období medzi 15. a 16. storočím a okrem spájania dvoch brehov slúžil aj ako mýtny most medzi Nitrianskou a Tekovskou župou a pomenovanie Turecký dostal zrejme v čase, keď riečku Drevenicu museli prekonávať turecké vojská. Je podmanivé dotýkať sa kameňov mosta cez ktorý prechádzali dejiny, prechádzali ním tí, ktorí plakali pri lúčení, aj tí tešiaci sa zo stretnutí.
Asi nikto nevie kedy ľudia postavili prvý most. Asi to ešte ani neboli homosapiensovia, keď potrebovali prejsť cez nejakú priekopu a prevalili cez ňu možno kmeň padnutého stromu. Prešli na druhú stranu. Prekonali priekopu, prekonali priepasť. Mosty sú na prekonávanie priepastí. Rôznych. Človek prejde mostom a prekoná tým priepasť. Nie len tú prírodnú, ktorú vytvorila rieka, alebo, ako geológovia hovoria, tektonickú poruchu, prasklinu v skalách, v zemi. To je asi v mnohých prípadoch to jednoduchšie prekonateľné rozdelenia dvoch brehov. Sú ešte brehy, ktoré sa spájajú niekedy mostami omnoho ťažšie, namáhavejšie a niekedy sa most postaviť ani nepodarí. Mosty medzi ľuďmi, medzi národmi, štátmi. Mosty, ktoré sa niekedy stavajú veľmi dlho s mnohými prekážkami a stačí len malé medziľudské zemetrasenie a most sa zrúti. Aj do nenávratna.
Pri projektovaní mostov ich tvorcovia súťažia o prvenstvo. O prvenstvo vo veľkosti, dĺžke, nosnosti a neviem ešte v čom. Ale pri tých medziľudských mostoch sa nič neprojektuje. Pri týchto mostoch sa nesúťaží. Obyčajná lávka je rovnocenná oceľovému obrovi klenúcemu sa medzi brehmi kilometre vzdialenými od seba. Podstatná je tu len jedná vec, aby sa po tom moste dalo bezpečne dostať z jedného brehu na druhý. A tak ako pri tých mostoch nad riekami a priepasťami, aj pri medziľudských sú ich stavitelia, ale aj ich boriči, ničitelia. Človek za sebou, alebo aj pred sebou zničil obrovské množstvo mostov. Tých reálnych aj tých medziľudských. Počas celých dejín ľudstva jedni stavali mosty aby mohli prejsť k tým druhým na druhu stranu a počas celých dejín tu boli a sú aj iní, ktorí sa boja aby k nim z tej druhej strany niekto neprešiel. Majú strach . Strach z toho druhého brehu, z pravdy o tom druhom brehu, z pravdy o sebe z toho druhého brehu a preto tie mosty ničia, pália.
Je nádherné posedieť si v tichu pútnického areálu Studnička na moste, ktorým dnes už nevedie cesta nikam, ale je v ňom uložených množstvo ciest ľudskosti, dávnych snov o krajinách na druhej strane i o návratoch domov.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
