...keď sme schádzali po chodníku z hradu Svojanov do obce, začalo opäť trochu poprchávať a bolo nevľúdne a mokrosť vliezala všetkými možnými cestičkami pod vrstvy oblečenia. Ale náš plán to nezmenilo a tak sme putovali do neďalekých Svitav. V marci je niekedy jar už v plnej kráse. Ovšem terajšia jar vo Svitavách v marci bola kdesi ešte pred bránami. Sychravý vietor s občasným dažďom, ktorý sme z časti upodozrievali, že sa mieša so snehom, nijako nenaznačoval pohodu našich prechádzok historickými mestami.
Sadli sme si do kaviarne, ktorej názov Krásna chvíle akosi nereflektoval naše pocity toho momentu. Ale keď sme sa usadili a tak trochu „roztáli“, dobrá káva v nás pomaly menila zasmušilosť do príjemného pokojna. A tak sme po chvíli pozorovali cez výkladné tabule skla, po ktorých stekali kvapky dažďovej vody, Náměstí Míru. Ľudoprázdne Náměstí Míru. Len sem tam niekto prebehol z jednej strany na druhú. Rýchlo, so sklonenou hlavou, pod dáždnikom, alebo len tak medzi kvapkami. Potom, neskôr sme pochopili, že domáci majú iné možnosti prechádzať tak, aby ich dážď neohrozoval. Niektorý dážď neohrozuje. Je príjemný. Tento dážďosneh bol ohrozujúci.
Krásna chvíle je v jednom z historických budov spodnej časti Náměstí Míru v Ottendorferovom dome a je tam tak fajn útulno a mali tam aj palacinky s čokoládou a šľahačkou, ktorým sme neodolalo a tak nám bolo ešte príjemnejšie. A tak, keď sme odchádzali do nepohody, uchovali sme v sebe kus tej príjemnosti aby nám vydržala čo najdlhšie. Ešte sme si prečítali, že Oswald Ottendorfer bol newyorčan pôvodom zo Svitav, mecenáš a staviteľ niekoľkých stavieb v meste. Napriek tomu, že stále pršalo, prechádzali sme hore námestím podlubiami, ktoré sú vraj jedny z najdlhších v Česku. Schovávajú sa tam obchodíky, kancelárie cestoviek, ale aj bánk, akási „hospoda“, ktorá bola zatvorená i jedno informačné centrum v ktorom sme sa zastavili aby sme tam kúpili a poslali obligátnu pohľadnicu z Potuliek mame. Naša mama, alebo lepšie svokromama sa poteší.
Myslím si, že každý sa poteší, keď naňho niekto myslí na cestách. To sa len tak tvárime, že je to niečo prekonané. Aj my sa potešíme, keď si na nás niekto blízky spomenie a pošle pohľadnicu. A my si na svokromamu spomenieme radi. Prechádzali sme tým podlubím až na vrchný koniec námestia. Tam stojí dominanta, pôvode románsky jednoloďový kostol Navštívení Panny Márie s dvomi postrannými kaplnkami, ktorý vnikol okolo roku 1250 v čase osídľovania mesta pôvodne väčšinou nemeckými osadníkmi. V 15. storočí v roku 1424 mesto vydrancovali husiti a kostol spľundovali. Dnešná baroková podoba kostola vychádza z prestavby po požiari v roku 1781. Do lode kostola sme mohli nahliadnuť len zo vstupného priestoru cez presklenné dvere, lebo ako nám povedal miestna pani, ktorá tu hľadala duchovnú oporu, ale sa možno len jednoducho schovala pred dažďom, „čo nie je privarené, všetko ukradnú“ a významne kývla hlavou smerom, kde sme neskôr našli ulicu v ktorej žijú cigáni. Nuž, žiaľ nie je to len vo Svitavách. A nekradnú len cigáni.
Ešte sme obišli kostol a spustili sme sa po druhej strane námestia opäť k spodnej časti . Zastavili sme sa pri Mariánskom stĺpe /1703/ a kašne sv. Floriána /1783/ a opäť sme vbehli do podlubia. Mesto bolo ako vyľudnené, len pred nami pobehovala rodina so psíkom u ktorých nebolo celkom jasné či oni naháňajú psíka, alebo psík ich. Aj v hlasitosti prejavu sa vyrovnali. Ale to už boli jediní, ktorých sme stretli. Celé to centrum mesta bolo také trošku ako zakliate a akoby len vyčkávalo na príchod turistov cez teplejšie dni. Určite je tu vtedy iná atmosféra. Asi sa ešte vrátime na jej ochutnávku. Veď aj z toho, čo tu je k poznaniu sme videli len malú časť. Ale aj táto prehliadka architektonických štýlov na Náměstí Míru stála za to. Prídeme, keď sa na kamenných mačkách nebude šmýkať, v záhonoch a kochlíkoch budú kvitnúť kvety a káva sa bude dať piť v záhradkách na ulici plnej ľudí...
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
